„Tušil som, že plávam v cudzích vodách, že improvizujem a imitujem, ale zároveň mi čosi šepkalo, že tie cudzie vody musia mať koniec – že ak sa nepoddám, raz ich prebrodím a tam kdesi nájdem seba, svoj vlastný hlas.“

1911 - 1914 ľudová škola, Zázrivá
1914 ľudová škola, Oravská Polhora
1915 - 1919 nižšie gymnázium, Trstená
1919 - 1921 vyššie gymnázium (nedokončil), Ružomberok
1922 - 1924 Štátna vyššia lesnícka škola (pre nedostatok financií nedokončil), Banská Štiavnica

Narodil sa v rodine lesníka. Vyrastal na rabčickej kopanici, obklopený lesmi, s výhľadom na babiu horu. Mal necelých 16 rokov, keď sa rozhodol napísať prvú poviedku s ľúbostnou zápletkou, zasadenou do lesníckeho prostredia. V rokoch fašistickej vlády sa ako umelec odmlčal a prejavoval sa len ako novinár v službách ľudáckej ideológie. Pred oslobodením roku 1945 emigroval do Rakúska, po dvoch rokoch sa vrátil a bol postavený pred ľudový súd, ktorý ho v roku 1948 odsúdil na verejné pokarhanie. V 50. rokoch sa venoval najmä prekladaniu a od druhej polovice 50. rokov znovu aj písaniu umeleckej prózy. Jeho tvorbu ovplyvnili Vajanský, Kukučín, Kalinčiak a Hviezdoslav a sociálnorevolučne symbolisticky ladená poézia Kraska, Adyho, Bezruča a Wolkra. Zo zahraničných autorov to boli K. Przerwa-Tetmajer, F. M. Dostojevskij a L. Andrejev.

Literárna kritika dodnes hodnotí jeho dielo Živý bič ako kľúčový slovenský román, ktorý malo aj veľký medzinárodný ohlas. Prinášal hlboký prienik do sveta hornooravskej dediny a jej kolektívneho vedomia. Slovenskú prózu obohatil o výrazný psychologický rozmer a jeho postavy dodnes oslovujú svojou nepoddajnosťou a zápasom o vlastné bytie. Vďaka tomuto románu sa stal  najprekladanejším slovenským autorom v zahraničí. Jeho dielo bolo preložené o 13 jazykov, o. i. do estónčiny, japončiny, litovčiny. Podal kritický obraz spolitizovania života v Česko-slovenskej republike. Pokúsil sa priblížiť vznik Slovenskej republiky. Základným kritériom jeho umeleckej pôvodnosti bol zápas o pravdu, ktorý obvykle sprevádzali emocionálne výbuchy. Mal neobyčajný inštinkt na stupňovanie napätia deja. Vedel, že slovo získava váhu iba vtedy, ak sa vysloví alebo napíše.

Jeho tvorba bola v znamení zmyslu pre realitu a porozumenia pre revolučné premeny spoločnosti, ale popritom zo živelného stanoviska. V slovenskej literatúre mu patrí prvenstvo v zobrazení dediny ako živého organizmu, zapojeného do celospoločenského prúdenia, prechádzajúceho ideologickým vývojom a diferenciáciou.
Z dramatických pokusov publikoval iba ukážku z hry Otroci predsudkov (1925), napísal aj niekoľko recenzií, glos a príspevkov do ankiet.

Milo Urban svoju tvorbu uverejňoval aj pod pseudonymami: Ján Rovňan ml.; J. Rovňan; Milko U.; Podbabjagurský.

Pôsobenie:

1921 pomocný redaktor v redakcii Slovák, Ružomberok
1922 úradník Spolku sv. Vojtecha, Trnava
1924 - 1925 úradník, Trnava
1925 - 1926 redaktor denníka Slovenský národ
1928 - 1940 redaktor, reportér a súdničkár časopisu Slovák
1940 - 1944 šéfredaktor denníka Gardista, Bratislava
1944 - 1945 šéfredaktor denníka Gardista, Žilina
1945 emigrácia do Rakúska; zadržaný a väznený v Riede, Collingu a Salzburgu
1947 eskortácia do Plzne, Prahy a Bratislavy
1948 prinútený presťahovať sa s rodinou do Chorvátskeho Grobu; zákaz publikovania
1956 povolený návrat k umeleckej tvorbe
1974 presídlenie do Bratislavy

tvorba

Próza:

1920 Ej, ten tanec
1922 Jašek Kutliak spod Bučinky
1926 Za vyšným mlynom
1927 Živý bič 1 – 2
1928 Výkriky bez ozveny
1930 Hmly na úsvite
1932 Z tichého frontu
1940 V osídlach
1943 Novely
1957 Zhasnuté svetlá
1964 Kto seje vietor
1996 Železom po železe

Eseje:

1970 Zelená krv (podtitul Spomienky hájnikovho syna)
1992 Kade-tade po Halinde
1994 Na brehu krvavej rieky
1996 Sloboda nie je špás

Poézia:

1920/21 Zavrhnutý

Ostatné:

1934 Česká literatúra a Slováci (prednáška)

Preklady:

1951 výber z ruských ľudových rozprávok
1952 Staré i nové (L. Rudnicki)
1954 Pamiatka z celulózky (I. Newerly)
1959 Pán Geldahab (Fredro)
1960 Zo života hmyzu (bratia Čapkovci)
1961 Matka (K. Čapek)